Indonesia – my fortune

IMG_20151116_101837_1447644812711All of us are different. All of us strive. All of us search and all of us want the same.

To be safe. To be healthy, content and last but not least to be happy.

At the same time, we must admit, that on many levels and from many points of view – we all are very different. Those were just theories to me, until I got this life changing chance to travel and live in Indonesia.

Let me tell you a story. My story. I want to get it short. I really do not like long stories.

I was born in a country where most of people are pretty much the same. White faces, one Slavic culture, one language, same customs, traditions, mostly the same religion with a little let’s say, superficial derivations. (I mean, in comparison with Indonesia where sometimes few totally opposite religions face each other, I let myself call those differences as superficial). My country is really small.

As the life flew and I was flying with him, or maybe I was the life itself who flew, who knows? I started to explore. I found out, that the world is not only my crib and after all not only my room, neither playground behind my house. Not even my school or my grandmothers garden but also my city, my country and I did not finish only with that.

Let´s call it hunger. Hunger for knowledge, hunger for experience, hunger for life. I am like that. Can´t help myself. I have never enough. So as the life was flowing I flew within him with endless exploration of continents, islands, cities, natures, mountains, rivers and so on and so on.

Now here I am. Living in Indonesia, which is maybe dozen times bigger than my country – my homeland. Nevertheless, I call it now my home. Mainly from this simple reason:  I do perceive home as a place where your story begins. After, you carry it in your heart. As far as I became to conclusion that home is only real when you feel home within yourself.

I had this amazing gift from a God above us, however, you might call him many different names, I really do not mind. Can be Allah, Shiva, can be Jesus or simply The Consciousness or Holy Majesty. I do not care. For me the easiest way is to call him/her God. He gave me these gifts of physical and mental health, he granted me with the mind, two hands, some talents and last but not least he gave me a hope for better tomorrows.

Somehow, I cannot remember what he/her had told me as his, farewell wish, for my Journey here on Earth, because I was really small but I have a slight memory it was something like:

Live before you die.

               So I try. I really do. Sometimes it is hard but I do my best. With these mental health propositions – I started to ask certain questions and those questions transformed later to contemplations. Contemplations about, ,,The Life,,.

Although sincerely? One day – I believe for no questions and just a quiet mind. That did not come yet so far. Frankly – I do not mind, I am patient and I am only here to learn how to love, more and more each day, how to accept myself and the world around and within just the way they are, right now.

I used to ask questions like: What is love? What is truth? Where is God? What are all religions about? Who am I?

Well – stupid questions – but I have no reason to hide them or to lie. I mean – who in this world give a slight fu*k about those topics? There are other more important things such as what to eat, how to look or how to be successful and earn lots and lots of money. Right?

IMG_20150909_182125Indonesia has happened to me as an amazing sequence of secret language of Omens – as Coelho would have said in his book of Alchemist. It all happened as a cluster of golden opportunities, magic of synchronicities, anti-rules of sacred coincidences – as though it seemed as the Life itself wanted me to be there. Pardon me to call it so poetically but as I perceive it, simply – Indonesia has happened to me.

As time passed and I was growing up, naturally, I created myself a vision of how the world runs. For that reason, I quit my job. First – because I felt like I was in the prison and second I did not really understand a point of doing my work. I started my own business which had fulfilled me and still does.

IMG_20150903_184427~2Slowly, after few travels, few relationships, my central life motto became: One in many, all in one, and guess what? Few years later I appear in a country with the largest Muslim population in the world, which main motto is: ,,Unity in diversity,,.

I have travelled many, many places, better of said continents, but Indonesia had truly changed my life and the way how I perceived the world, myself and others too.

Indonesia

Thought me how to love and how to accept differences with respect and tolerance, showed me humbleness, simplicity and happiness. I saw satisfaction and contentment in the face of a person without shoes, walking with the stock of straw bigger than he was. I saw hope through the eyes of parents taking care about their sick child with such a compassion. I used to think that my country was generous, but since I arrived in Indonesia I have been a witness of generosity and hospitality that I haven’t seen before.

Sometimes they give even when they do not have. They cheer you up while you cry about your money and they never complain that they have just enough to survive. Therefore, I cancelled the word ,,complain,,, from my mind.

I am not saying that Indonesia is a poor country in the sense of material wealth.  Do not get me wrong! There are also rich people living the same standards as we are. Many of them. But I saw more contentment, I found more to learn about harmony, love and peace of a mind, in the authenticity of native people – or as they proudly call themselves: Orang di Indonesia. Not to mention richness in a culture which left me in pure astonishment and inspired me in many ways.

I feel honored and my heart is full of gratitude because I couldn’t understand the practical side of my life´s motto until I came to Indonesia. I also understand it is an everyday act of will and practice until you truly understand that there is no difference between you and other person.

 ,,One in many and all in one,, is for me ,,Unity in a Diversity,,.

I wish that many younger people get the opportunity to come to this beautiful country and learn about love, compassion and respect for the others – regardless of color, religion or nationality.

We are all one!

 DSCN4014

DSCN3759

IMG_20151125_103217_1448428803402

IMG_20150917_131953~2

Dagmar

Zopár kníh, ktoré mi zmenili život…..

Pravda je taká, že mimoriadne rada čítam. Nepamätám si vo svojom živote  na obdobie, ktoré by nesprevádzala nejaká kniha. V poslednej dobe vďaka informačnému pretlaku gebuzín zo všetkých strán, smárt fónov a podobných vylepšení dnes už tak bežnej, ,,fádnej,, reality – sa moje čítanie kníh v tlačenej podobe ( žiadny že kindle, tablet etc. ) zredukovalo na tri, štyri rozčítané tituly, ktoré otváram kedy – kde príde, prečítam si zo dve – tri stany a som spokojne naplnená vedomosťami. Na druhej strane nespokojne – z pohľadu, že som nenaplnila ,,päť ročnicu,, a nedočítala  ich do úplne poslednej strany a práve to ma vyrušuje do nepríčetnosti.

Nebolo to tak ! Od malého dievčatka sa pamätám ako som trávila voľný čas v knižnici. Požičiavala si na domov zo päť, šesť titulov, ktoré som o pár dní na to nosila prečítané späť. Milovala som literatúru a písanie slohov ma neskutočne napĺňalo. Vyrábala som si vlastný časopis a nikdy nezabudnem ako moja prvá otázka v šoku, po vykliesnení z havarovaného auta a pohľade na obe pokrivené, nehybné ruky, bola : ,, Ja už nikdy nebudem môcť písať ?,,.

Povinné čítanie som brala ako vážny záväzok a nikdy som sa neznížila na úroveň referátov.sk, čiastočne aj vďaka svojmu ockovi, ktorý mi nikdy nedovolil opustiť rozčítanú knihu. Nároky mal nemalé a keď mi v období rannej puberty odporúčal čítať desivú, takmer päťsto stranovú ,,Quo Vadis,,- začala som seriózne pochybovať o svojej čitateľskej vášni.

Zlomový okamih nastal v bode, keď som si ako povinné čítanie z lenivosti (nechcelo sa mi tentokrát ísť do knižnice ) zvolila 400- stranový román od Victora Huga – ,,Človek, ktorý sa smeje,, ktorý sme mali doma v knižnici. Vážení – plakala som od zúfalstva. Chcela som tú knihu rozdupať, vyhodiť, potrhať, zlisovať, použiť ju na kúpeľné obkladačky, toaletný papier, závažie, zahrať si s ňou baseball, vyhrať školskú súťaž v zbere papiera, učiť sa s ňou vzpriamene chodiť umiestnením na hlave. Celá polovica  diela sa totiž niesla v znamení únavných opisov, tak typických pre éru ,,romantizmu,, a pútavý príbeh niekde v pozadí, zakódovaný pomedzi rozsiahle, nekonečne nabubralé, striedavo nudné opisy krajiny a všetkého čo si len vôbec viete predstaviť, že sa slovom opísať dá .

Ibaže nakoniec som sa priplazila k otcovým nohám aby som ich vybozkávala, lebo akýkoľvek iný vďak by bol nedostačujúci. Od tristopädesiatej strany sa začal odvíjať ojedinelo inšpirujúci príbeh a dodnes som si ho schopná vybaviť pred očami ako živý film.

Môj otec bol znenazdajky navonok veľmi prísny a zásadový a ak išlo o vzdelanie, tak si to vynásobte dvoma, s mocninou na druhú, plus dvadsaťdva. Sám seba považoval za intelektuálne nadpriemerne rozhľadeného človeka a ak aj náhodou nie, tak ja som ho tak jednoznačne vnímala. Naša domáca knižnica sa leskla vyberanými titulmi vážnej ,,klasiky,,. Hudobnými platňami a encyklopédiami nevynímajúc.

Keby ste videli ako nám kontroloval slohy. Medzi mnou a bratom bol síce jeden zásadný rozdiel. Kým Daniel mal vidinu futbalky na dvore, pogov čo sme spolu zbierali a strieľaniu jarabiny do hláv náhodným pocestným, sem tam holubom, to čo naškrabal na papier, nedávalo ani hlavu ani pätu, tobôž nie zmysel. Jeho kariérne slohové schopnosti vrcholili pri posielaní pohľadníc z táborov : ,,Ahoj oci. Ako sa máš ? Ja sa mám dobre ! Tak maj sa dobre.,, Serus. Pre istotu na pohľadnici – ,,Všetko najlepšie k narodeninám,, – hoci náš ocko žiadne nemal.  Ja som ho poväčšine poslušne a mierne sugestívne informovala, ako som hneď v prvý deň už minula stovku slovenských korún a že asi to vreckové čo nám dal mi do konca pobytu nepostačí a či by nám neposlal po Majstrovi eNovi ďalšie.

Náš otec si teda sadol za stôl s vážnym výrazom v tvári, vyhrnul rukávy, nezabudol tomu dať primerane dramatický nádych s komentármi typu, ako sme mohli zo seba vyplodiť niečo tak strnulé, neintelektuálne, fádne a podobne. Pekne si nás vedľa seba posadil a začal ,,komponovať,,. ( Pripomínal mi pritom skladateľa hudby, milovala som ho pri tom chvíľočku tajne pozorovať. Dnes by som za tento pohľad toľko obetovala ). Vôbec mu akože neprekážalo, že sledovať ho pritom ako desať krát preškrtne prvú vetu a nahradí ju rôznymi variantami, čas pritom bolestne letí, vonku sa stmieva, futbal už nezahráme, tak nič, ani na holubov sa už nebude dať strieľať, kamošky už šli domov a na gumu  tiež veľmi v tme nevidno. A to sme ešte len kurva v polke !!!

Prezradím vám tajomstvo – bola to tá najnudnejšia vec na svete, žrali nami všetci čerti, prosíkali sme ho či nemôžme ísť vonku a potom to čo on napíše, iba prepíšeme do zošita ako hotovú vec. Ani zaboha !!! Motto – ,,Najprv práca až potom koláče,, som z duše neznášala. Museli sme byť bezprostredne pri tom a bez pardonu!

Lenže keď náš ocko niečo  ,,skomponoval,, tak Danielovu prácu uverejnili ako výstavnú prácu študenta v Matici slovenskej a moju záverečnú slohovú prácu na strednej škole o korupcii, mi triedna vrátila po preškrtanú červeným perom -,, Napísať vlastnú prácu!  Toto by nenapísal ani vysokoškolský absolvent,,.  O tom ako sa s Danielom učil básničky ani nepíšem a ako mňa učil recitovať prózu – tiež radšej nie. To máte raz tak, keď máte ocka, ktorého dennodenným chlebíkom je ozvučovať dabing, vídate jeho meno v titulkoch Nlisa Holgersona, kyvete mu z hlavnej počas živého vysielania Kaviarne Slávia a ako šmiráky na učenie, používate scenáre.

Prvá vážna ,,dospelácka,, kniha, po ktorej som siahla v dvanástich, bol príbeh ,,Bez dcéry neodídem,, ktorú mi dal do ruky on. Neskôr som sa z románov presmerovala na iný druh literatúry. V trinástich mal už so mnou vážny problém. Tvrdil, že som veľmi ovplyvniteľná a nesmiem čítať veci, ktoré mi môžu poškodiť. Keď som si z jeho knižnice ukradla v tom istom veku ,,Silvovú metódu ovládania vedomia,, a  potajomky ju čítala pod dekou, sprísnil svoje zákazy. Zhruba od od toho času, som svojho ocka k čítaniu spirituálnych kníh inšpirovala ja. Prvá kniha, ktorá otriasla mojimi základmi bola totiž :

Neal Donald Walsh, Hovory s Bohem – všetky časti

bd0662cb561d88ecfc7cfbe4b8df7d5eVrelo ju odporúčam čítať každému kto má otázky o Bohu, hľadá si k nemu vzťah, alebo nemá vôbec žiadny, má pred ním strach, skúma filozofické otázky o podstate života, alebo sa na neho z hocijakých dôvodov veľmi hnevá. Je to taký solídny základ ezoterickej literatúry. Ľahko sa číta, je písaný veľmi zrozumiteľnou, priateľskou formou.

 Ponúka, respektíve predstavuje čitateľovi Boha v priateľskom rozhovore s Človekom. V princípe je úplne jedno, či sa autor so skutočným Bohom rozprával, alebo či bol ten rozhovor i ,,Boh,, skutočný, alebo to všetko prebiehalo iba v jeho hlave. S odstupom času si už na tieto otázky viem odpovedať, ale malo to v tom čase pre mňa malo obrovský prínos, najmä v zmene nazerania na mnohé svetské  i duchovné záležitosti. Odbúralo to môj strach pred kresťanským Bohom, často vykresleným ako monštrom so zdvihnutým prstom a s akútnou záľubou niekoho, alebo niečo trestať. Má viacero dielov a dokonca je aj vydanie pre dospievajúce deti.

Moja snaha o konštruktívnu diskusiu ohľadne tejto knihy s vlastným ockom, ale troskotala na zásadnom probléme. Kým ja som každú knihu brala ako sväté písmo, echt objektívnu, univerzálnu pravdu, on mi neustále prízvukoval, že je to stále iba názor jedného človeka a nemôžem to brať ako ,,alfu a omegu,, a za to som mu teda po čase nesmierne vďačná.

Malý Princ – Antoine de Saint Exupéry.

largeMoja jednoznačne najmilovanejšia knižka. Čítala som ju nespočetne veľa krát. Brávam si ju so sebou na všetky cesty a často ju rada používam ako darček, s venovaním, pre mňa výrazne obohacujúce osobnosti, ktoré mi vstúpili do cesty. V každom životnom období sa k nej vraciam a vždy ju vnímam inak,  stále v nej nachádzam niečo nové a hoci ju často iba náhodne roztvorím, položím si otázku, dostanem hlboké a fundované odpovede. Recitovala som z nej v škole tú časť ako Malý Princ prosí Antoina, aby mu nakreslil ovečku. Pri tomto ma ocko tak vytrápil, že dodnes to dokážem povedať presne v takej istej tónine ako chcel, v ušiach mi píska ako ma tisíckrát prerušoval, zastavoval, odznova a odznova, ako mi vytýkal, že používam sykavky, prílišne afektujem, dvíham hlas na nesprávnom mieste a podobne. Človek by si myslel, že recitovať je prechádzka ružovým sadom a hovno…

 Ovečka ma však nikdy neopustila a môjmu malému naj kamarátovi, synovi mojej najlepšej kamošky, som oživila plyšovú ovečku zvláštnym ,,hmkaním,,. Do dvoch rokov na otázku ,,ako robí ovečka,, hmkal tiež. Bolo to tak zlaté. Tak rozkošné, že by ste ho od lásky celého zjedli, čo by bola samozrejme obrovská škoda, lebo to dieťa je jedinečný dezert. A zhruba pred rokom som vyvinula ekonomickú teóriu, ktorú si plánujem patentovať. Volá sa jednoducho :  ,,Teória ovce,,. Raz sa k nej vo svojich blogoch snáď dostanem.

Ako sa vyvíjam, rastiem, múdriem a dozrievam, mení sa moje vnímanie i vlastné perspektívy. Neprestávam žasnúť nad nesmiernym bohatstvom tohto krehkého diela. Zopár strán, v ktorých je z môjho pohľadu povedané všetko čo človek potrebuje vedieť. Považujem ju za majstrovské dielo storočia, nakoľko opísať hlboké filozofické otázky tak zrozumiteľným spôsobom, vhodným pre dospelých i deti,  je v mojich očiach inšpirované umenie vedené rukou ,,Bohov,,.

images (1)

 Rada tiež používam citáty z Malého princa, pretože som presvedčená, že je tam povedaná tá podstata toho, čo by každý z nás mal brať ako príručku pre správny, morálny život ,,dobro,, konajúceho človeka. Túto knižku mi čítavala na dobrú noc mamka a to isté plánujem robiť svojím deťom aj ja, hoci – pri Tobýkovi a Lejkovi moja snaha stroskotala na : ,,Dada, tu – lažkaj si ku mne a hladkaj mi hlavičku,, 😀

images

Alica v krajine zázrakov – James Carroll

images (1)Ani neviem ako som k nej prišla. Pamätám sa, že sme ju mali doma v maďarskom jazyku a listovala som si ju iba kvôli obrázkom. Ilustrácie však boli tak desivé, že som ju nemala vôbec rada. Neskôr som videla film Tima Burtona, už v moderne spracovanej podobe s Johnym Deepom a Miou Wasikowskou. Začali sa mi spájať súvislosti ako bratia Wachovsky vo svojich filmoch často používali jej symboliku,  najmä keď Neo dostane pokyn nasledovať bieleho zajaca a neskôr pri pozeraní Alice in the Wonderland, som dostávala záchvaty stotožnenia sa s jej postavou. Videla som v nej samu seba v danom období a ako sa na monitore symbolicky prevíjal môj vlastný príbeh, moje životné výzvy a situácie, ktorými som si práve prechádzala. Našla som tam  viaceré odpovede, kódy i indície.

Vedela som, že príde deň kedy aj ja budem musieť zobrať meč a čeliť drakovi (svojmu strachu ), kedy sa aj ja z larvy zmením v motýľa a miesto úprimného pobavenia sa krásnymi scénami a farbami, mne sa tvorila v hrdle hrča. Vedela som, že je to tak, že v tom príbehu je toľko pravdy, toľko poučenia a vedela som tiež, že  tiež príde čas kedy budem musieť konať. Alica ma inšpirovala k takým činom aké by som možno nikdy neuverila samej sebe, že v živote vykonám. Vďaka nej v podstate sedím tu v Indonézii a práve na tomto mieste som sa dostala k jej pôvodnej anglickej verzii od Jamesa Carolla, z 1869.

Neviem, ale opäť raz s vnímaním sveta a okolností aké mám dnes, som mala pocit, že držím v rukách klenot svetovej literatúry. Diamant ! Nekonečne drahocenný, ale nevedome nedocenený primerane svojej hodnote. Ja nie som žiadny kritik, ani sa nepovažujem za hodnú hodnotiť čo hodnotu má a čo nie, ale  pri tomto skvoste som si viac ako istá. Neviem ako k tomu autor dospel, ako to písal, či bol inšpirovaný,, či vôbec vedel čo vlastne z neho vyšlo, alebo po konzumácii hubičiek presne vedel viac, ako my všetci dokopy vieme….

Alica mi zmenila život. A pritom je to vraj obyčajná rozprávka. Nájdete tam všetko a ešte viac. Ak mám vyjadriť môj pohľad presnejšie – Malý princ je účinný sprievodca na život v bežnej realite. Alica ide za jej hranice. Nebola som za nimi, takže neviem o nich viac, iba cítim, že sa tam ísť dá, ale nepýtajte sa ako….

Moje obľúbené hlášky :

,,Why is a raven like a writing desk ?,,

[ Prečo je havran ako písací stôl ? ]

,,Maybe it is always pepper that makes people hot tempered.,,

[ ,,Možno je to korenie čo robí ľudí horkokrvných.,, ]

The Caterpillar and Alice looked at each other for some time in silence : at last the Caterpillar took the hookah out of its mouth and addressed her in languid, sleepy voice : ,, Who are you ?,, ].

[Húsenica a Alica pozerali na seba potichu po nejaký čas : nakoniec Húsenica vybrala vybrala fajku z svojich úst a lenivým, letargickým hlasom preniesla : ,, Kto si ?,, ]

 ,, You might just as well say,, added the Dormouse, who seemed to be talking in his sleep, ,,that I breath when I sleep is the same as I sleep when I breath,,.

[ Môžeš rovnako povedať, dodal plch, ktorý vyzeral, že hovorí zo sna ,, Dýcham keď spím a rovnako spím keď dýcham.]

Paolo Coelho – Alchymista

de0daf3eb1259d44f2de5add97187d4dMáš sen, ktorý odkladáš zo dňa na deň, na potom, na zajtra, na keď budem veľký /á či  na keď budem mať milión peňazí ? Chceš poznať a pochopiť jazyk znamení ?

Tak si prosím urob láskavosť a prečítaj si Alchymistu. Príbeh chlapca- Santiaga, ktorý sa vydá za svojim snom napriek odsúdeniu k životu konvenčného pastierika. Cestou – necestou poznáva život, ľudí a v tom istom čase samého seba. O čo v konečnom dôsledku celý čas ide bez rozdielu každému z nás. Hľadaním pokladu nachádza ten najcennejší. Rukou neuchopiteľný. Kniha je plánom výstižných citátov, ktoré môžu poslúžiť ako sprievodcovia na ceste životom, alebo ako také rafinovane zakódované smerovky.

Koniec koncov – Coelho je fenomén. Milujem jeho tvorbu a v podstate každá jeho kniha ma niečím obohatila a rozhodne pri žiadnej z nich som nepociťovala nudu. Z početných diel stojí za zmienku ,,Veronika sa rozhodla zomrieť,,. Táto kniha mi v najhorších chvíľach pripomína, že hoci by mi teraz doktor oznámil koľko mi ostáva do konca života času, čo by som urobila ako prvé ? Zo všetkých vecí, ktoré som ja už zakúsila by na mojom ,,bucket liste,, nebolo nič pozemské, nič sebecké, skôr by tam veľkým písmenami stálo : Zmeň svoj postoj ! Popri tom, urob sebou krajší deň každému s kým sa skrížia Tvoje cesty, podeľ sa o svoje srdce, o svoju lásku, cíť druhého viac ako seba a ubezpeč samu seba, že človek sa pri rozlúčke s Tebou bez príčiny usmieva. Ani nie tak na tvári, ako v srdci.

Biblia

images (4)Myslím, že nepotrebuje komentár. Biblia sa nečíta na wécku, ani ako Tolstojov román ,,Vojna a Mier,, ktorý jej je rozsiahlosťou dosť podobný. Príde mi ako taký ľadovec pod hladinou oceánu a všetky knihy, ktoré boli napísané po nej, sú v nej obsiahnuté, z nej vznikli, ona je ich vodou, ona ich živí, ona im je matkou, matičnou doskou, koreňmi stromu, základmi domu. Opäť raz , berte to iba ako môj skromný názor.

Bola som vychovaná v kresťanskej rodine. Ak sa ma niekto opýta aké mám vierovyznanie odpoviem slovami nutnými režimu. ,,Kresťan – katolík,,. Boli časy kedy som k náboženstvu inklinovala veľmi, neskôr menej, ešte neskôr s odporom a hnevom za zavádzanie ľudstva a v prítomnosti vôbec.

Rešpektujem každého osobnú vieru, príslušnosť k akémukoľvek náboženstvu, veľa ma naučila diverzita ľudí počas mojich ciest, neskutočne veľa mi dáva pobyt práve v tejto prevažne moslimskej zemi. Učím sa tolerancii a rešpektu ako nikdy predtým, takmer bezprecedentne. Milujem ak rovnaký rešpekt sa dostáva mne, menej príťažlivé mi už príde, ak sa ma niekto snaží obracať, prípadne vracať k špecifickej viere ako k jedinému východisku spirituálneho vývoja. Ďakujem, neprosím !

V mojom ponímaní je ciest na vrchol ,,okrúhlej hory,,  mnoho. Niekto to rád cez vychodené, ja uprednostňujem osamotené, tiché chodníčky bez vzývajúcich más, prípadne si ich preferujem raziť sama. Úprimne a od srdca – radšej pôjdem chodníkom, kde po ceste stretnem meditujúcich tichých mníchov, ako kazateľov a obetných baránkov, ale neodsudzujem nikoho kto sa rozhodne ísť inou cestou.

Mojím náboženstvom je príroda, Boha cítim v sebe a vo všetkom živom i neživom navôkol, nástrojom je pokoj a láska. Mám dokonca v mobile aplikáciu, z ktorej mi každý deň prichádzajú nejaké citáty z biblie. Snažím sa ich nielen čítať, ale aj žiť.

 Bibliu, tým pádom nepovažujem za vlastníctvo konkrétneho náboženstva,  lež ako dedičstvo Človeka.

Štyri dohody – Don Miguel Ruiz

images (6)Nehreš slovom ( Mier slovom presne ). Neber si nič osobne. Nevytváraj si žiadne domnienky. Rob všetko ako najlepšie dokážeš. Na záver piata : Buď skeptický, ale nauč sa počúvať.  Neviem – ale pri týchto dvoch knihách mám pocit, že nepotrebujú komentár. Pokiaľ by sme sa dokázali naplno riadiť týmito múdrosťami Toltékov, žili by sme pravdepodobne v raji, o ktorom tak pekne spieva Lenon v pesničke : ,, Imagine,,. Praktizovať ich je ale, mnohokrát neľahké, ba práve naopak. Koľko krát denne sa pristihnete, že hovoríte o iných ľuďoch ? Koľkokrát denne si beriete osobne okolité dianie, priazne, či nepriazne osudu. Robíme všetko najlepšie ako dokážeme, keď pri danej činnosti už myslíme na v poradí ďaľšiu ? Naozaj otvorene počúvame ?  A sme skutočne dosť skeptický, keď neprestajne troskotáme  na dohode číslo dva a ešte aj informácie, ktoré sa k nám dostávajú spracovávame výsostne selektívne, podľa vlastných preferencií, osobného zreteľa, vlastného percepčného mechanizmu ???

 Milujem tie knihy a ešte viac ako ich Jaroslav Dušek vtipne stvárnil v divadelnom predstavení, pod rovnakým názvom.

Forgiveness Card

Milí priatelia. Mala som potrebu sa s vami podeliť o knihy, ktoré zmenili, respektíve sformovali môj život ( ach, aký len môj ??? ) do podoby v akej sa nachádza dnes. Každý má tie vlastné, ktoré k nemu prehovorili jemu blízkym jazykom, v symbolike, ktorej iba on rozumie. Je vám pevne verím jasné, že to je spomedzi toľkých kníh, ktoré prešli mojimi rukami iba mega zúžený výber.

Z ostatných, ktoré ma inšpirovali mi dovoľte iba menovať : Anastasia, Vladimír Merge – všetkých deväť dielov. ( považujú ju za sektárske dielo, ale zo všetkou úctou a milosťou, by som autora tejto myšlienky vrelo a láskyplne vyfackala ). Ženy, ktoré behali s vlkmi – Clarissa Pinkola Estés, Ph.D, . Kurandera – Hernán Huarache Mamani. Who are you ? Ramana Maharshi. Životopis Fridy Kahlo,  Elizabeth Haychová – Zasvätenie, poézia Pabla Nerudu, všetky knihy od Eckharta Tolleho, Castanedove diela a najnovšie : Dalajlama – The power of Compassion, ale i mnohé iné výnimočné tituly.

Hovorí sa : ,,Povedz mi čo čítaš a ja Ti poviem kto si,,!  Nesnažte sa. Čo na tom záleží ? V Alici je jedna hláška, ktorá ma osvietila : ,,If everybody minded their own business, the world would go round and deal faster than it does,,. [ Ak by sa každý staral o svoje myšlienky, svet by sa točil a fungoval rýchlejšie ako doteraz,,.]

Rovnako to, čo si pomyslíte teraz, s veľkou pravdepodobnosťou a až takmer určitosťou, môže byť zajtra inak. Nakoľko je všeobecne známym faktom, že všetko sa tak rýchlo mení. Tiež pamätajte – tak ako limitujúco vnímate iných, také isté limity hádžete na seba. Z vlastnej skúsenosti ma vždy najviac obohatili ľudia, ktorý mi prišli ako blázni a ktorý ma vytáčali do krvavej nepríčetnosti. Naučila som práve takým dávať svoje šance a vždy mi to niečo venuje. Hoci iba takú maličkosť, že debila a hlupáka proste nezmeníš.

Možno sa k nejakému z uvedených titulov inšpirujete, možno ho dokonca vyberiete ako pekný vianočný darček a možno si poviete, že som šibnutá ezoterička, prepnutá na hlavu, sektárka a podobné halucinogény. Nevadí, mne na tom svet nepadá ani nestojí – akokoľvek, ak sa vrátite k nejakej späť, alebo si ju prečítate vyberte si osobu, ktorej ju posuniete ďalej. ( Ja som Malého Princa posunula Debbie, ale netuším či tomu rozumie…netvári sa nejako nadšene, ale verím, že jedného dňa….)

Ja sa snažím už roky dostať do štádia, že si zúfalo prajem nech ma žiadna kniha neupúta. Nechcem už viac čítať a hlodiť sa informáciami. Rada by som začať aj žiť načítané a skôr prestať myslieť, ako myslieť príliš. Priťahuje ma to práve naopak – späť k dielam klasiky. K Sokratovi, Aristotelovi, Da Vincimu a hinduistickým dielam ako je napríklad zbierka povestí Ramayana, diela učiteľov ako bol Ramana Maharshi, svetová klasika v podobe románov, ale hovorím si : snáď neumieram zajtra a  na všetko dozrie správny priestor i ,,čas,,. Aj na nečítanie, aj na čítanie aj na žitie a praktizovanie toho čo sme čítali, či čítať mohli, či čítať budeme.

Niekedy mám pocit, že si to aj tak všetko iba pripomíname a všetko sme už aj tak dávno vedeli….

S láskou

Dagmar

DRE 11 : Cesta na vrchol okrúhlej hory

RE ja : Mala som sen !  ( a neoslovovali ma v ňom Marthin Luther King )

RE moje druhé ja : Aký ?

REj : Bola som rybou v šírom oceáne a šoférovala moped.

REmdj: Aký to bol  pocit ?

REj : ZA-POCIT !

REmdj : Kde za ?

REj : Nikde – za, pred, nad, pod, vedľa ani mimo.

REmdj : Tak aký ?

REj : Ryby majú prázdno v hlave !

REmdj :  Tak vidíš. Ako dobre, že si sa ,,zobudila,,!

REj : Nie ! Nedobre.

REj : Spala som a napriek tomu som bola tak zvláštne, živo- priestorná.

REmdj : Hm, nevadí a aké máš dnes plány ?

REj : Mám Veľký Deň  – čakám na prázdno v hlave !

Pyramída a ctený schod číslo päť : POTREBA UZNANIA

Spolu s ním túžba po úspechu, dosahovaní, kompetencii a súhlase okolia. Ako to súvisí s Indonéziou a so mnou v Indonézii ? Súvisí ! Som majster vo vytváraní pofiderných súvisov, takže ak by aj náhodou nesúviselo, ja tam určite prepojenie nájdem. Volám to jazykom znamení, keď napríklad často vídate opakujúce sa číslice, slová, ľudí, motýle, dúhy, jednorožcov a podobne.

Ibaže ak tieto javy interpretujete zarytému skeptikovi, kríženému s realistom, tobôž ak má v kotlíku zopár génov detailistu, tak na vás bude pozerať ako na Majku z Gurúnu kríženú s Malým Princom, so zopár génmi Alice z krajiny zázrakov, popri tom  ako sa bude úzkostne snažiť vypátrať, kde máte prepúšťací list, z ktorej kliniky a ako dlho ste tam pôsobili ako dvorný cvok. Nevadí. Život vás proste naučí – vyhýbať sa im, alebo ich očariť do takej miery, že začnú o minimálne mililiter a pol viac veriť v zázraky.

Minulosť – alebo ako sa opracovávajú  surové diamanty

Jednej takej meditačnej chvíle, ako som spomínala v predošlom blogu, sa ma z ničoho nič zmocnil  čudný pocit. Zovrelo mi srdce a akokoľvek som sa snažila, nevedela som v sebe potlačiť slzy. Bol to pekný spontánny plač. Ten pocit pramenil zo spomienky. Spoza prúdivých myšlienok sa vo mne vynáral až neprirodzene živý obraz môjho otca. Bol vo mne tak živý, až som sama sebe nedokázala uveriť, že ide iba o  obyčajnú fantazmagóriu.

Cítila som ako sa vo mne samovoľne dvíha vlna emócií. Cítila som ako ma zalieva bolesť a nechala ju prudko doraziť na pobrežie. Rozbíjala sa o skalnaté útesy slzavých údolí, stekala prúdom po lícnych kostiach, vpíjala sa do pórov mojej kože, presne ako keď morskú vodu do seba bez pardónu vsakuje piesok, krku až pomedzi prsia, dole- do stodoly k pupku, môjmu malinkému rozkošne deravému pupku, ( mám rada svoj pupok, noa ? ) v ktorom je takmer vždy sucho, iba občas sa jeho studne naplnia slanou, alebo inou vodou. K lonu a pozvoľne padať ako vodopád, k do seba lotosovo zapleteným nohám. Pozorovala som to s vlastnými preexponovanými zmyslami i všetkou dostupnou nehou. Tečú si moje vlastné šťavy, ako mi vznikajú slzy a aký je to vlastne čudesný mechanizmus, ktorý to v konečnom dôsledku celé vyvolá.

Môžu byť slzy liekom ? Ak vyžmýkaš pomaranč, jeho šťava obsahuje vitamín cé, keď vypiješ moje slzy pochopíš ,,kto som ?,,

Ako po nich ostávajú stopy, vybrázdené korytá riek, žilnaté reťaze elektrických spletí, do seba zauzlených drôtov – raz suché, inokedy tak bujaro dužinaté. Prečo sú slané, keď prestala som soliť ? Skúšali ste niekedy pozorovať svoj plač ? Byť si vedomí jeho prebiehajúceho diania ? Pozorovať ako k nemu dochádza ? Jedna myšlienka na udalosť, ktorá je možno už dávno mŕtva. Nežije – a vašu tvár zaleje horúčava, niečo sa tlačí von, je vás akoby viac, v hrdle sa tvorí obrovská hrča a nejde to celé ani omylom zastaviť. Odrazu sa ten tlak rynie z vašich očí a zozadu ich umýva. Periete si vlastnú dušu a z práčky odteká špinavá voda do kanálu.

Ten výbuch emócií mi chtiac či nechtiac pripomenul,  proces ako dochádza k búrke. Chemickú reakciu, výbuch, explóziu, ktorej finálnym ústim je voda. Do čoho ? Kam ? Rieky ústia  predsa do morí, moria do oceánov…

Kam však ústia slzy ? A čo ak by sme miesto sĺz ronili perly ? Ubudlo by svetu z biedy ?

Zatopená vlastnými tekutinami, som sa tak kúpala v dávnej bolesti. Ani nie tak dávnej ako bolesti. Ani nie tak bolesti ako nedávnej udalosti, ktorej dodnes racionálne nerozumiem, nechcem a ani sa nesnažím.

Bolela ma pravda. Pravda  o tom ako sa nedokážem zmieriť s tým, že tu nie je, že som tomu v podstate dodnes neuverila, že je vo mne je živý ako vždy bol a moja neschopnosť, zúfalá neschopnosť si ho zmaterializovať, naživo uchopiť, objať a už nikdy, nikdy nepustiť, ho hľadá všade. Všade !

V každom mužovi, v každom nádychu, výdychu – sa iba zrkadlí moja nereálna túžba ho oživiť. A kiežby to fungovalo ako v rozprávkach, že kropaje sĺz dopadajúce na drevené telo Pinokia – zreálnia túžbu Gepeta po skutočnom synovi. Kiežby !!!


Ľudia mi prídu dosť zvláštni. Kdesi som počula trefnú metaforu ako si chodíme po svete so svojimi bolesťami, akoby mŕtvymi páchnucimi mrcinami. Ako ich každému predvádzame aby si k nim  dôsledne pričuchol a ako sa urážame keď nikoho nezaujímajú. Ako si ich úzkostlivo opatrujeme a nedovolíme svetu do nich nahliadnuť. Prosím vás ! Sú to predsa naše vyberané klenoty. Naše krížové koruny a klince, zakrvavené rúcha. Posvätné relikvie ! Bránime si ich niekedy starostlivejšie ako vlastnú česť. Vlastne oni sú tak nevyhnutnou súčasťou našej vlastnej CTI ! Povieme o nich iba vyvoleným a ostatní si nezaslúžia vidieť naše diery, naše utkané rany, zjazvené, spriadané zlatými niťami sily, ktorá je iba tak silná ako jej najslabší článok.

IMG_20151113_085159_HDR_1447379558035

 autor : Dagmarell

Milí ľudia – viem kde som to počula. Hovoril o tom Jaroslav Dušek, vo svojom divadelnom predstavení Štyri dohody, inšpirovanom knihou od Dona Migueala Ruiza – indiánskeho Naguala, pod tým istým názvom. Vrelo ju odporúčam prečítať každému.

Chcem sa s vami týmto divným ,,antré,, podeliť o vlastnú dlho, predlho smradľavú mrcinu, ktorú so sebou tiež všade vláčim. O jeden úryvok, zlomok, mozaikovú črepinu môjho ,,osobného príbehu,, – nie preto, aby som ju na vás zhodila, aby ste ju hladkali, ovoniavali, šprtali sa v nej – lež preto, lebo ja ju už viac nosiť na sebe nechcem. Preto, lebo možno mi poslúžila práve pre tento príbeh a milión iných procesov, ktoré sa vo mne odohrali, odohrávajú a možno ešte odohrajú. Preto, lebo jej zdieľaním ju symbolicky zo seba zhadzujem a pochovávam do hlbín zeme.

Možno vás inšpirujem k mnohému, alebo k absolútne ničomu. Každý sa vždy nájde iba v tom, v čom sa nájsť chce, čo je pre neho známe, potrebné či familiárne. Mienim to skôr poňať ako gesto. Gesto o rovnosti, úprimnosti, štedrosti zdieľania. Gesto nezávislosti na vlastnom osobnom príbehu o zdochlinách bolestí, ktoré už viac nežijú. Gesto o dôkazoch neexistujúcich hraníc medzi ľuďmi. Odovzdajú nám svoje dary a správne by sme ich mali vzápätí s vďakou pochovať a nedovoliť im smrdieť tak otrasne pridlho….

Toto som prežila a nehanbím sa – nemám čo zakrývať.  Toto je jeden artefakt môjho príbehu, ktorý ma asi najviac vytýral keď sa obrusovali moje hrany. ( ak o neho máte záujem, nájdete ho po odkazom. Dala som na neho heslo, nakoľko som to tak cítila. Nebudem tým verejne zaťažovať každého, meniť niekomu náladu, alebo zosmutnievať vás. Preto ak máte ,,úprimný záujem,,, to heslo som spomínala v jednom z blogov a je to číselná kombinácia, ktorá očisťuje a odomyká nami vybudované brány neoblomného Sézamu. )

JEDNA ROZPRÁVKA NA ZLÚ NOC 

IMG_20141212_220259~2

V porovnaní s tým čo sa deje vo svete teraz, je to stále dosť priaznivý  a ani nie tak tragický ,,osobný príbeh,,. Aj preto ho píšem. Mala som v sebe obrovský zmätok ohľadne udalostí v Paríži. Moja myseľ hľadala vysvetlenia, študovala som si články, bolelo ma celé srdce. Bojím sa vojny, hladu, krvi, ľutujem ukrátené rodiny, nerozumiem ako môže tak silná nenávisť vzniknúť v živej bytosti a ešte k tomu v mene Boha ( ktorého ja osobne vnímam ako veľmi sympatickú a láskavú entitu ) cítim strach a des ľudí z divadla a potom som si to v jednej chvíli uvedomila z iného spektra.

Ja osobne – ODMIETAM venovať svoju ENERGIU vo forme mojho cteného ČASU, veľaváženej POZORNOSTI  – strachu, nenávisti, predsudkom, vnímaniu bratov a sestier skrz vieru či farbu pleti. Jedna myšlienka – ktorá má v sebe toľkú moc, že spôsobí príval sĺz – jedna myšlienka strachu ju nemá a ani mať nemôže, o nič menšiu. Môj svet je mierumilovný, v mojom svete si  želám mier, pokoj, lásku, súcit, rovnosť a to sú hodnoty kam mienim ja smerovať svoju energiu.

Predstavte si teraz, že by to urobil každý sám za seba. Predstavte si, že by sme prestali venovať pozornosť emóciám, bolesti, negativite, správam v televízii, strachu z nedostatku. Predstavte si taký svet a hovorte o ňom každému koho stretnete. Odpojte sa od televíziie a veškerej negativity a pýtajte sa ,, Ako by to urobila láska ?,,. Pravda je, že každý sa musí rozhodnúť sám za seba. To čo je v nás, bude vždy aj naokolo.

..Preto som zdieľala svoj príbeh, presne preto – lebo som vám chcela povedať, že to nie je nič iné iba obyčajný príbeh, rozprávka na síce ,,zlú,, noc, ale ktorá má v sebe tak nesmierny potenciál transformovať, meniť a presahovať. Rovnako ako aj súčasné udalosti…A jediné na čom záleží a čo nás i svet bude ďalej formovať je náš vlastný postoj. Nič menej a nič viac…

Časom – som dospela k poznaniu, že z nejakej neznámej príčiny sa urputne bránime bolesti a utrpeniu.  Niektorí až tak extérmne, že nadobro uzamknú svoje srdce a nikoho do neho nepustia. Iba pre tú posranú istotu, že ich srdce už nebude viac ranené a oni už nikdy nebudú trpieť. Sama som si prešla v živote toľkou dávky bolesti, že ak sa vám mám priznať : ,,nevládzem už bolieť,, a vždy, zakaždým si hovorím, že niekde to už len musí mať koniec.  Robila som všetko vždy preto, aby som sa bolesti vyhla. Úprimne ? Neznášam tú hnusobu.

Ibaže prišla som na to, že tak to vôbec nefunguje. Namiesto toho, aby som strácala čas neustálym sebaochraňovaním, som na ňu jednoducho zmenila pohľad.

Bolesť sa pre mňa stala súčasťou rastu. Zistila som, že keď budem príliš chrániť svoje srdce pred zranením, tak nikdy nič poriadne nezakúsi. Je to o intenzite. Ak chceš pochopiť výšku, musíš pochopiť pád. Preto dnes – hoci akokoľvek je to nepríjemné, bolesť vo svojom živote vítam, pripomínam si to pri každom strečingu, každej jóge, vždy keď mi bolesť vtláča do očí slzy.  Som si totiž vedomá, že bez nej nezažijem jej protipól – extázu. A viem, že sú ľudia, ktorí si vystačia s jednou neutrálnou rovinkou, v ktorej niet ani prekérných bolestí, ani šialených extáz, ale mňa zaujíma iná vec : ako potom zistím kam až dosiahnú moje hranice ?

Prítomnosť – alebo ako sa leštia opracované diamanty

V ten iný deň, v prítomnosti tentokrát v Indonézii, po meditácii, som sa rýchlo otriasla a nedovolila si, aby mi táto ranná trpká spomienková udalosť zobrala radosť z nového dňa. Stretla som sa s jedným indonézskym kamarátom a i jemu pár rokov dozadu umrel otec. Povedala som mu o ráne a o tom ako nemôžem prestať hľadať svojho ocka vo všetkom živom a on mi na to povedal : ,, Sám som to cítil rovnako, ale potom som si uvedomil, že nemusím nič hľadať. Sama budeš vždy pokračovaním svojho otca i mamy. Oni sú v Tebe obaja a navždy budú. Nemusíš ich preto hľadať, stačí si ich v sebe uvedomiť.,, Vnútorne som si zatlieskala, potešila sa a pokračovala ďalej. Ten deň som mala viacero stretnutí a zakončila som ho jednou umeleckou výstavou. Neuveríte – zázraky sa dejú a Gepeto má naozaj silou svojej túžby moc oživiť svojho dreveného syna!!!!

Umelecká výstava –  Jogja National Museum – National commitee for art purification

Začalo to divne. Zobrali nám preukazy. Predostreli ideu, že pri vstupe do múzea najsamprv musíme prejsť procesom purifikácie. Očistia nám oči a uši ako analógiu toho, ako funguje umenie pre spoločnosť a teda že ju očisťuje od špiny s ktorou sa konfrontuje.  Vnímajúc tak umenie ako zrkadlo  – odraz diania v spoločenskej sfére, reflexiu politickej i sociálnej scény, poskytujúc podnety k zamysleniu a výzvu k zmene či akejsi verejnej očiste.

Ocitli sme sa za nejakou plachtou, kde nám skutočne mentolovými kvapkami vyčistili uši a oči. Museli sme zarecitovať jednu báseň pod názvom ,,Khatulistiwa,, – čo v preklade znamená život na úrovni rovníka. Celá výstava bola o komparácii dvoch odlišných miest sveta, ktoré spájalo jediné a teda to, že obe sa nachádzajú na úrovni rovníka. Autor reflektoval ako sa bežný život  na oboch, zdanlivo odlišných miestach, príliš vo svojich základných rysoch neodlišuje. Porovnával konkrétne Indonéziu a Africkú Nigériu.

No a potom to prišlo. Stojím si v tej miestnosti. A v nej vám je kopec zvláštnych obrazov, ktoré vystihujú  zhruba túto podstatu : ,, Everything in the world comes into existence in response to causes and conditions. Nothing can exist in absolute independence of other things or arise of its own accord,,.  ( Všetko v tomto svete existuje vďaka zákonu príčiny a dôsledku. Nič nemôže existovať v absolútnej nezávislosti na ostatných veciach a vznikať iba na základe seba samého. )

V princípe chcel autor svojou výstavou povedať, ako sme odrazom a pokračovaním svojich predkov, akoby predĺženým vláknom toho čím boli oni. Jeho fotografie znázorňujú jeho obraz a za ním aplikované akoby tiene vlastných predkov. ,, Change as a constant variable is inevitable in every man´s life. The earlier is realization, the better.,, Zmena je konštantná premenná, nevyhnutná v živote každého z nás a čím skôr si to uvedomíme tým lepšie. ,,Right there, in the history of my family; my dad´s history and my maternal uncle’s reality I saw my own reflection,,. Práve tam, v histórii mojej rodiny, histórii môjho otca a strýka z maminej strany, som uvidel odraz seba. ,, Development is a dual  process : the old is destroyed and replaced by something new, which establish itself in life not simply by freely evolving its own potential but in conflict with the old.,,  Vývoj je duálny proces : staré sa rúca a nahrádza novým, ktoré sa zreáľňuje nijako inak, než slobodnou manifestáciou vlastného potenciálu v konflikte zo starým,,.

IMG_20151113_185939

Možno podané trochu filozoficky, kostrbato, umelecky. V tom najjednoduchšom ponímaní podstaty, si skúsme povedať nejakú simplexnú metaforu, iba pre istotu- či si rozumieme :

Máme tri poháre. V jednom je čistá voda, v druhom sirup. Tretí je zlúčeninou vody a sirupu – čiže sirupová voda. Už to teda nie je čistá voda. Ani čistý sirup, ale sirupová voda – ktorá má kvality vody i sirupu, nuž zároveň je svojím spôsobom jedinečnou samostatnou tekutinou. Táto sirupová voda potvrdzuje teóriu o synergickom efetke, kedy jedna plus jedna sa rovná tri a dve látky tak vytvárajú kvalitu celkom odlišnej, samostatnej – tretej. 

Podobne i my, nesieme si v sebe matku i otca, ale zároveň sa formujeme na vlastnej ceste a stávame sa tak jedinečnými. Snažíme sa naplniť vlastný potenciál, ktorý môže, ale nie nevyhnutne musí – byť zhlukom potenciálu našich najbližších predkov. Hovorím aj o iných relatívach, než iba o rodičoch.

Kdesi som čítala, že ústrednou témou nášho vlastného života bude prekonanie, alebo odpoveď na zhluk ústredných tém, ktorými sa zaoberali naši vlastný rodičia. Niečo čo vyznávali, prípadne to bola ich zásadná životná otázka. Ich potomkovia vo svojich génoch nesú tie isté, alebo minimálne podobné otázky, ale sú predĺžením ich životov.  Takže majú šancu nachádzať svoje odpovede skrz svoje potomstvá, ak  to náhodou za jeden krátky ľudský život nestihli a tak sa to reťazí a reťazí.  Všetko je tým pádom spolu poprepájané ako taká obrovská sieť pavučiny.

Som minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Som okamih. Som prázdno v hlave jednej obyčajnej ryby, čo si na mopede brázdi šíre vody oceánu.

Uznanie

Od koho ho čakáme najviac ??? Od koho nás najviac poteší ???  Prečo nám ho vlastne tak veľmi treba?

Neviem či som vám spomínala. Máme v Homestayi novú recepčnú. Volá sa Debbie. Predtým to bola Emi. Tieto dve osoby sa od seba výrazne líšili : desaťročným vekovým rozdielom, konfekčnými veľkosťami, oholenými nohami a výškou IQ. S devätnástkou Debbie, som si hneď sadla. Možno preto, lebo mi pripomína rozprávkovú Pocahontas a má normálnejšie reakcie, čo je výrazné plus – dá sa s ňou viesť aj normálna konverzácia. Hoci –  ( všetko sa tak veľmi rýchlo mení ) dnes ráno som mala napríklad chuť jej vyoperovať mozog, lebo tie chrústy sú tu už aj tak dosť hladné a myslím, že by to bez neho ani nebol tak markantný rozdiel….( odpusť mi Bože, ale ja tak nemám trpezlivosť s ťažkopádnymi ľuďmi. )

Jedného dňa, som vám prišla domov a našla som ju s opuchnutými očami. Myslela som, že dostala nejakú alergickú reakciu. Cez tie ázijské rákosníčkové očká nemohla vidieť totálne nič. Prisahám, akoby mala miesto buliev dve golfové guličky. Pýtam sa jej teda, čo sa pre Boha živého stalo. Lámanou indonézštino – angličtinou mi odpovedá, ako jej otec napísal smsku, že je na ňu hrdý, že je silná žena a že ju bude v jej rozhodnutí podporovať, on aj mamka. Vraj sa od dojatia rozplakala.  Bože – v duchu len tak pre seba si hovorím – keby som ja dostala takú smsku, tak ma nájdete roztečenú ako mláku čokoládky na zemi. Nuž toho šťastia ja som nemala, ale zato o to viac ma potešilo, že môžem byť svedkom iného.

Pekne po poriadku. Recepčnou homestayia v Indonézii znamená byť 24/7 zavretý na jednom mieste. Ako vtáčik v zlatej klietke. S Debbie som sa zblížila tak, že začali sme sa lámanou angličtinou – indonéštinou, za pomoci ,,google translátora,, dorozumievať a trošku som do nej začala vŕtať, že prečo  tu kvasí, že je aj celkom pekná a prečo vlastne nešla na vysokú školu, čím by chcela byť a podobne.

Realita indonézskych žien je taká, že sú nesmierne submisívne, neaktívne, závislé a nič neurobia samé od seba. Samozrejme nie všetky. Isto existujú výnimky. Odpovedala, že chce byť psychologičkou. Ja, že a čo si preto urobila ? Vraj sa pokúšala o štipendium, ale nevyšlo to. V Indonézii neexistuje sociálny systém dávok. Všetci mladí tu dobrovoľne pracujú a časť svojho príjmu bez mihnutia oka odvádzajú svojím rodičom. Takže ak sú rodičia starí, tak sa mladí, spravidla prvorodený syn, alebo dcéra musia o nich postarať.

Potom čo som sa to dozvedela, som sa pýtala majiteľky homestayia, či existuje nejaký spôsob, ako sa deti zo sociálne slabšej rodiny vedia dostať na vysokú školu. Lebo ešte aj to je celkom zaujímavý bonus, že za vzdelanie sa tu platí. (Pre predstavu, štúdium jedného semestra na fakulte informačných technológií tu stojí : 9 miliónov, medicíny 30 miliónov. Priemerný mesačný príjem sa tu hýbe od 500.000  IDR do dvoch miliónov a to čo stojí jeden semester medicíny, je suma za spoločný menovateľ primárného sna každého moslima : zobrať svojich rodičov na púť do mekky. ) Vôbec nie je samozrejmosťou tu mať vzdelanie, ako u nás. Mnohokrát jedinou cestou sú variétne vládne programy či štipendiá.

Majiteľka zjavne nebola nadšená mojou snahou pomôcť Debbie a potom, čo som jej takmer podpálila homestay, omylom rozšírila po dedine, že mám v izbe ducha  ( inak som ,,fuCkt,, dobrá v šírení reklamy, ak si ma chcete najať beriem sto euro na hodinu. Aspoň som nám tak zabezpečila, že tu žijeme iba dve Slovenky. Vlastne tri. Aj  s mojím zatiaľ bezpohlavným Duchom a len sám Boh zná odkiaľ je.) A teraz jej idem spôsobiť ďalšiu komplikáciu a obrať ju o recepčnú. Tak sa k téme pre istotu nevyjadrovala ( a svoje konexie v oblasti, nakoľko sama je psychologičkou na miestnej univerzite) sa ani náhodou neunúvala využiť. Jej je to v podstate totálne jedno, že to pekné decko sa tu nudí a je tu v jednom kuse zavreté, fotí si selfíčka a chatuje polovicu dňa na facebooku.

Tak som sa nasrala ! Rozhodla som sa, že skúsim urobiť aspoň niečo málo. Šla som do našej knižnice a vypožičala jej knihu v indonézštine : The magic of big thinking , Šarlátové písmeno a Cosmopolitan. O dva týždne plánujem Murphyho angličtinu.

Spravila som nateraz čo sa dalo a chcela som vidieť čo to spraví. Od toho momentu som ju videla iba čítať. Čítať – dokonca nahlas. Nosila mi vytlačené materiály na psychológiu, hlásila ako sa zmierila po dvoch rokoch s nejakou kamarátkou a podobne. Vrcholom bolo, že oznámila rodine, že sa chce opätovne pokúsiť o štipendium.

Píšem to nie pre vlastnú glorifkáciu, ale neprišlo mi momentálne na rozum nič lepšie, ako tento príklad, ktorý sa odohral pred mojimi vlastnými očami.

Ako nám obyčajné uznanie rodičov mení život. Ako nás nakopne. Ako nám dodá zmysel. Ako nám pomáha realizovať vlastný potenciál. Ako nám dáva síl lámať to staré, čo nám odovzdali predkovia. Stačí tak málo a náš svet rozkvitne do puku.

Starý svet motivoval zhadzovaním, kritikou, porovnávaním. Sama som bola obeťou motivácie tohto kalibra. Nikdy to na mňa nefungovalo. Ak mi otec povedal, že to nezvládnem, tak som nezvládla a prílišná snaha o jeho uznanie či strach zo zlyhania, ma dostávali až do nezdravého stresu. To som ja. Fungujem takto. Na niekoho možno platí opak a bude si radšej dokazovať. Ja som to odjakživa vnímala inak. Teraz v dospelosti vidím rozdiel medzi tým ako fungujú podporované deti a ako fungujú tie kritizované. Kde majú mierku sebavedomia tí a kde tamtí. A je to veru smutne markantný rozdiel. ( Všimla som si to najmä u tých, čo majú potrebu niečo svetu dokázať, spravidla ich rodičia im nikdy nedali pocit, že sú dosť dobrí. Tí, ktorým rodičia takmer pri každých narodeninách vykresľujú príbeh o tom, že ich narodenie bolo niečo ako druhý príchod mesiáša, sú spravidla spokojné, vyrovnané tipy, vedomé si vlastnej hodnoty . Zas pravdou je, že o o koľko by sme prišli umeleckých klenotov, ak by sme tu mali iba spokojné vykvasené typy bez rozorvaných duší ).

Keď som na svojej hodine angličtiny vymyslela moslimským študentom hru (prezradím vám škaredé tajomstvo, ja som si nikdy nič na tie hodiny nepripravila, všetko sa rodí v okamihu keď ich vidím ). – milujem hry, spontánnosť, inšpiráciu skrz intuícu. Som a navždy asi budem večné dieťa po svojej mamke ) začala som asi takto – v prvom rade  som im pustila svoju hudbu,  ktorú milujem, s úmyslom aby sme sa obe strany cítili konfortne, z lavíc som ich usadila do kruhu, poprosila ich aby ma nevnímali ako autoritu, ale ako niekoho s kým si práve vyšli do mesta na kávu, že ich nemienim hodnotiť, ani posudzovať, ani vyvolávať medzi nimi súťaživosť, ide iba o čistú, jednoduchú hru s nácvikom angličtiny. Mali mne a svojím spolužiakom predstaviť svoju rodinu. Dala som im do ruky akože ,,čarovné pero,,, ktoré vždy po dokončení mali odovzdať spolužiakovi, ktorého si sami vyberú ( mali s tým inak dosť zábavy, ale neokrikovala som ich aby stíchli, iba som ich pozorovala a ak smiech lieči tak som vďaka nim práve zapila tabletku ) a potom som im povedala : ,,Toto pero – je plné príbehov o vašej rodine, blízkych – ľudí ktorých nadovšetko ľúbite, teraz si ho budeme podávať do kruhu a každý z vás povie požehnanie, alebo čo si želá pre svojich milovaných. A hádajte čo si priali… Okrem iného, že to bola ďalšia magická chvíľa, ktorej som mala tú česť byť svedkom, v pozadí hudba z môjho telefónu ,, True colours,, posvätná atmosféra na nezaplatenie –   : ,, Želám si zdravie a šťastie pre mojich rodičov a želám si  aby na mňa boli jedného dňa hrdí,,. 

Mimochodom, čo sa týka Indonézie a pocitu docenia. Spomínate si na tých dobrovoľníkov na semafore, o ktorých som písala v jednom blogu? Tým, že Indonézanov je tu tak veľa, je dosť náročné sa tu zamestnať. Jáva je najviac zahusteným ostrovom zo všetkých niekoľko tisícov indonézskych ostrovov. V niektorých inštitúciách je na jednu triviálnu funkciu prijatých aj zo päť zamestnancov, pretože inak to nejde. ( Ako napríklad na našej škole, si sedí na bráne pravidelne päť zamestnancov. Neviem čo strážia, čo chránia, ale sedia celkom pekne a aj to ležanie im ide na jednotku ). Musia nejako živiť rodiny a pokiaľ sa dá vytvoriť hoci aj fiktívne pracovné miesto a zamestnanec v princípe ani nemá čo na práci, tak mu ho poskytnú. No a takí, čo nemajú pracovné miesto, si ho spravidla samy vytvoria. Stoja a navigujú celý deň v tom smogu premávku. Zadarmo ! Sem tam im ktosi – čosi dá, ale nie sú platení štátom ani nikým iným. Kde majú oni potrebu po uznaní a kto im ho dá ? Toto je v mojom ponímaní sila. Toho,  otvorene by som ja schopná nebola!

Na záver – možno aj vy ste sa uznania od svojich rodičov nedočkali. Možno celý život stúpate po kariérnom rebríčku a práve kvôli tomu sa ani neviete zastaviť. Idete už len na zotrvačnosť. Možno ste už aj vyhoreli. Ste totálne vyčerpaní, ale stále vás niečo poháňa vpred a nedovolí vám si vydýchnuť. Nemáte odvahu  ani silu s tým všetkým tresnúť, vzdať sa, odísť zo stabilného zamestnania, povedať im to do očí a na rovinu, že ste proste homosexuál, lebo by ste ich  čo ??? ( príklad len )

 S K L A M A L I ! 

Lenže čo ak ich sklamete práve tým, že ostanete žiť v ich tieni ? Uväznení v starých vzorcoch, ktoré vám odovzdali. Sklamete ich, ak sa ani len nepokúsite zlomiť ich vlastnú obmedzenosť.. Možno budú protestovať, odpoja sa nachvíľu, budú robiť cirkusy, nasmerujú do vás jedovaté, zraňujúce slová – to je ich rola. To sa musí udiať. To je konflikt nového a starého sveta, nevyhnutný artefakt zmeny, evolúcie i  vývoja ! Správny majster, chce vytrénovať zo svojho žiaka, lepšieho majstra než je on sám.

Budúcnosť – alebo, ako sa leskne vyleštený diamant

Nedostalo sa Ti uznania ? Tak si ho daj sám/a. Som na seba svojím spôsobom primerane hrdá ! Nie na to čo som dosiahla, veď som nič v podstate nedosiahla, ale na to, že  som vždy väčšinou počúvala svoje srdce a nie hlavu. ( Moji blízky už vedia, že nemá zmysel mi dohovárať, hádať sa s o mnou, že  niekedy im neostáva nič iné iba ma podporiť, lebo keď si niečo vezmem do hlavy, nedá sa ma zastaviť ).

Na to, že sa postupne učím ako ich dostať do rovnováhy. Na okamihy, ktoré som zažila, na stretnutia s ľuďmi, ktoré mi zmenili pohľad na svet, na sklamania, očistné slzy, na okamihy, keď som prišla so sklonenou hlavou a tíško preniesla : ,,Áno mali ste pravdu, ale ja som to musela zažiť aby som vedela,,… a na miesta ktoré som videla, práve tak vďaka svojej tvrdohlavosti i neskrotnej povahe -odvahe.

 Na tie moje vysnívané havajské noci, kedy som vyčerpaná prichádzala po práci z reštaurácie a stiahla Tonyho–  ( bol presne vo veku, kedy som naposledy videla ocka ) za ruku, dole k sebe, aby si so mnou sadol do stredu prázdnej asfaltovej cesty, otvoril víno a zapálil cigu – hoci sám nefajčil. Opreli sme sa vzájomne o chrbty a pozorovali spoločne tú najkrajšiu nočnú oblohu na svete.

Nazval ma jednorožcom a povedal, že keby bol mojím otcom, tak by bol na mňa nesmierne hrdý. A to mi stačilo !!! ( Môžu niekedy mŕtvi hovoriť ústami živých ? Neviem ako vo vašom – ale v mojom svete môžu 😀 )

TOTO JE POVINNÉ ZAVIESŤ NA KAŽDEJ ŠKOLE

facebook-icon