DRE 11 : Cesta na vrchol okrúhlej hory

RE ja : Mala som sen !  ( a neoslovovali ma v ňom Marthin Luther King )

RE moje druhé ja : Aký ?

REj : Bola som rybou v šírom oceáne a šoférovala moped.

REmdj: Aký to bol  pocit ?

REj : ZA-POCIT !

REmdj : Kde za ?

REj : Nikde – za, pred, nad, pod, vedľa ani mimo.

REmdj : Tak aký ?

REj : Ryby majú prázdno v hlave !

REmdj :  Tak vidíš. Ako dobre, že si sa ,,zobudila,,!

REj : Nie ! Nedobre.

REj : Spala som a napriek tomu som bola tak zvláštne, živo- priestorná.

REmdj : Hm, nevadí a aké máš dnes plány ?

REj : Mám Veľký Deň  – čakám na prázdno v hlave !

Pyramída a ctený schod číslo päť : POTREBA UZNANIA

Spolu s ním túžba po úspechu, dosahovaní, kompetencii a súhlase okolia. Ako to súvisí s Indonéziou a so mnou v Indonézii ? Súvisí ! Som majster vo vytváraní pofiderných súvisov, takže ak by aj náhodou nesúviselo, ja tam určite prepojenie nájdem. Volám to jazykom znamení, keď napríklad často vídate opakujúce sa číslice, slová, ľudí, motýle, dúhy, jednorožcov a podobne.

Ibaže ak tieto javy interpretujete zarytému skeptikovi, kríženému s realistom, tobôž ak má v kotlíku zopár génov detailistu, tak na vás bude pozerať ako na Majku z Gurúnu kríženú s Malým Princom, so zopár génmi Alice z krajiny zázrakov, popri tom  ako sa bude úzkostne snažiť vypátrať, kde máte prepúšťací list, z ktorej kliniky a ako dlho ste tam pôsobili ako dvorný cvok. Nevadí. Život vás proste naučí – vyhýbať sa im, alebo ich očariť do takej miery, že začnú o minimálne mililiter a pol viac veriť v zázraky.

Minulosť – alebo ako sa opracovávajú  surové diamanty

Jednej takej meditačnej chvíle, ako som spomínala v predošlom blogu, sa ma z ničoho nič zmocnil  čudný pocit. Zovrelo mi srdce a akokoľvek som sa snažila, nevedela som v sebe potlačiť slzy. Bol to pekný spontánny plač. Ten pocit pramenil zo spomienky. Spoza prúdivých myšlienok sa vo mne vynáral až neprirodzene živý obraz môjho otca. Bol vo mne tak živý, až som sama sebe nedokázala uveriť, že ide iba o  obyčajnú fantazmagóriu.

Cítila som ako sa vo mne samovoľne dvíha vlna emócií. Cítila som ako ma zalieva bolesť a nechala ju prudko doraziť na pobrežie. Rozbíjala sa o skalnaté útesy slzavých údolí, stekala prúdom po lícnych kostiach, vpíjala sa do pórov mojej kože, presne ako keď morskú vodu do seba bez pardónu vsakuje piesok, krku až pomedzi prsia, dole- do stodoly k pupku, môjmu malinkému rozkošne deravému pupku, ( mám rada svoj pupok, noa ? ) v ktorom je takmer vždy sucho, iba občas sa jeho studne naplnia slanou, alebo inou vodou. K lonu a pozvoľne padať ako vodopád, k do seba lotosovo zapleteným nohám. Pozorovala som to s vlastnými preexponovanými zmyslami i všetkou dostupnou nehou. Tečú si moje vlastné šťavy, ako mi vznikajú slzy a aký je to vlastne čudesný mechanizmus, ktorý to v konečnom dôsledku celé vyvolá.

Môžu byť slzy liekom ? Ak vyžmýkaš pomaranč, jeho šťava obsahuje vitamín cé, keď vypiješ moje slzy pochopíš ,,kto som ?,,

Ako po nich ostávajú stopy, vybrázdené korytá riek, žilnaté reťaze elektrických spletí, do seba zauzlených drôtov – raz suché, inokedy tak bujaro dužinaté. Prečo sú slané, keď prestala som soliť ? Skúšali ste niekedy pozorovať svoj plač ? Byť si vedomí jeho prebiehajúceho diania ? Pozorovať ako k nemu dochádza ? Jedna myšlienka na udalosť, ktorá je možno už dávno mŕtva. Nežije – a vašu tvár zaleje horúčava, niečo sa tlačí von, je vás akoby viac, v hrdle sa tvorí obrovská hrča a nejde to celé ani omylom zastaviť. Odrazu sa ten tlak rynie z vašich očí a zozadu ich umýva. Periete si vlastnú dušu a z práčky odteká špinavá voda do kanálu.

Ten výbuch emócií mi chtiac či nechtiac pripomenul,  proces ako dochádza k búrke. Chemickú reakciu, výbuch, explóziu, ktorej finálnym ústim je voda. Do čoho ? Kam ? Rieky ústia  predsa do morí, moria do oceánov…

Kam však ústia slzy ? A čo ak by sme miesto sĺz ronili perly ? Ubudlo by svetu z biedy ?

Zatopená vlastnými tekutinami, som sa tak kúpala v dávnej bolesti. Ani nie tak dávnej ako bolesti. Ani nie tak bolesti ako nedávnej udalosti, ktorej dodnes racionálne nerozumiem, nechcem a ani sa nesnažím.

Bolela ma pravda. Pravda  o tom ako sa nedokážem zmieriť s tým, že tu nie je, že som tomu v podstate dodnes neuverila, že je vo mne je živý ako vždy bol a moja neschopnosť, zúfalá neschopnosť si ho zmaterializovať, naživo uchopiť, objať a už nikdy, nikdy nepustiť, ho hľadá všade. Všade !

V každom mužovi, v každom nádychu, výdychu – sa iba zrkadlí moja nereálna túžba ho oživiť. A kiežby to fungovalo ako v rozprávkach, že kropaje sĺz dopadajúce na drevené telo Pinokia – zreálnia túžbu Gepeta po skutočnom synovi. Kiežby !!!


Ľudia mi prídu dosť zvláštni. Kdesi som počula trefnú metaforu ako si chodíme po svete so svojimi bolesťami, akoby mŕtvymi páchnucimi mrcinami. Ako ich každému predvádzame aby si k nim  dôsledne pričuchol a ako sa urážame keď nikoho nezaujímajú. Ako si ich úzkostlivo opatrujeme a nedovolíme svetu do nich nahliadnuť. Prosím vás ! Sú to predsa naše vyberané klenoty. Naše krížové koruny a klince, zakrvavené rúcha. Posvätné relikvie ! Bránime si ich niekedy starostlivejšie ako vlastnú česť. Vlastne oni sú tak nevyhnutnou súčasťou našej vlastnej CTI ! Povieme o nich iba vyvoleným a ostatní si nezaslúžia vidieť naše diery, naše utkané rany, zjazvené, spriadané zlatými niťami sily, ktorá je iba tak silná ako jej najslabší článok.

IMG_20151113_085159_HDR_1447379558035

 autor : Dagmarell

Milí ľudia – viem kde som to počula. Hovoril o tom Jaroslav Dušek, vo svojom divadelnom predstavení Štyri dohody, inšpirovanom knihou od Dona Migueala Ruiza – indiánskeho Naguala, pod tým istým názvom. Vrelo ju odporúčam prečítať každému.

Chcem sa s vami týmto divným ,,antré,, podeliť o vlastnú dlho, predlho smradľavú mrcinu, ktorú so sebou tiež všade vláčim. O jeden úryvok, zlomok, mozaikovú črepinu môjho ,,osobného príbehu,, – nie preto, aby som ju na vás zhodila, aby ste ju hladkali, ovoniavali, šprtali sa v nej – lež preto, lebo ja ju už viac nosiť na sebe nechcem. Preto, lebo možno mi poslúžila práve pre tento príbeh a milión iných procesov, ktoré sa vo mne odohrali, odohrávajú a možno ešte odohrajú. Preto, lebo jej zdieľaním ju symbolicky zo seba zhadzujem a pochovávam do hlbín zeme.

Možno vás inšpirujem k mnohému, alebo k absolútne ničomu. Každý sa vždy nájde iba v tom, v čom sa nájsť chce, čo je pre neho známe, potrebné či familiárne. Mienim to skôr poňať ako gesto. Gesto o rovnosti, úprimnosti, štedrosti zdieľania. Gesto nezávislosti na vlastnom osobnom príbehu o zdochlinách bolestí, ktoré už viac nežijú. Gesto o dôkazoch neexistujúcich hraníc medzi ľuďmi. Odovzdajú nám svoje dary a správne by sme ich mali vzápätí s vďakou pochovať a nedovoliť im smrdieť tak otrasne pridlho….

Toto som prežila a nehanbím sa – nemám čo zakrývať.  Toto je jeden artefakt môjho príbehu, ktorý ma asi najviac vytýral keď sa obrusovali moje hrany. ( ak o neho máte záujem, nájdete ho po odkazom. Dala som na neho heslo, nakoľko som to tak cítila. Nebudem tým verejne zaťažovať každého, meniť niekomu náladu, alebo zosmutnievať vás. Preto ak máte ,,úprimný záujem,,, to heslo som spomínala v jednom z blogov a je to číselná kombinácia, ktorá očisťuje a odomyká nami vybudované brány neoblomného Sézamu. )

JEDNA ROZPRÁVKA NA ZLÚ NOC 

IMG_20141212_220259~2

V porovnaní s tým čo sa deje vo svete teraz, je to stále dosť priaznivý  a ani nie tak tragický ,,osobný príbeh,,. Aj preto ho píšem. Mala som v sebe obrovský zmätok ohľadne udalostí v Paríži. Moja myseľ hľadala vysvetlenia, študovala som si články, bolelo ma celé srdce. Bojím sa vojny, hladu, krvi, ľutujem ukrátené rodiny, nerozumiem ako môže tak silná nenávisť vzniknúť v živej bytosti a ešte k tomu v mene Boha ( ktorého ja osobne vnímam ako veľmi sympatickú a láskavú entitu ) cítim strach a des ľudí z divadla a potom som si to v jednej chvíli uvedomila z iného spektra.

Ja osobne – ODMIETAM venovať svoju ENERGIU vo forme mojho cteného ČASU, veľaváženej POZORNOSTI  – strachu, nenávisti, predsudkom, vnímaniu bratov a sestier skrz vieru či farbu pleti. Jedna myšlienka – ktorá má v sebe toľkú moc, že spôsobí príval sĺz – jedna myšlienka strachu ju nemá a ani mať nemôže, o nič menšiu. Môj svet je mierumilovný, v mojom svete si  želám mier, pokoj, lásku, súcit, rovnosť a to sú hodnoty kam mienim ja smerovať svoju energiu.

Predstavte si teraz, že by to urobil každý sám za seba. Predstavte si, že by sme prestali venovať pozornosť emóciám, bolesti, negativite, správam v televízii, strachu z nedostatku. Predstavte si taký svet a hovorte o ňom každému koho stretnete. Odpojte sa od televíziie a veškerej negativity a pýtajte sa ,, Ako by to urobila láska ?,,. Pravda je, že každý sa musí rozhodnúť sám za seba. To čo je v nás, bude vždy aj naokolo.

..Preto som zdieľala svoj príbeh, presne preto – lebo som vám chcela povedať, že to nie je nič iné iba obyčajný príbeh, rozprávka na síce ,,zlú,, noc, ale ktorá má v sebe tak nesmierny potenciál transformovať, meniť a presahovať. Rovnako ako aj súčasné udalosti…A jediné na čom záleží a čo nás i svet bude ďalej formovať je náš vlastný postoj. Nič menej a nič viac…

Časom – som dospela k poznaniu, že z nejakej neznámej príčiny sa urputne bránime bolesti a utrpeniu.  Niektorí až tak extérmne, že nadobro uzamknú svoje srdce a nikoho do neho nepustia. Iba pre tú posranú istotu, že ich srdce už nebude viac ranené a oni už nikdy nebudú trpieť. Sama som si prešla v živote toľkou dávky bolesti, že ak sa vám mám priznať : ,,nevládzem už bolieť,, a vždy, zakaždým si hovorím, že niekde to už len musí mať koniec.  Robila som všetko vždy preto, aby som sa bolesti vyhla. Úprimne ? Neznášam tú hnusobu.

Ibaže prišla som na to, že tak to vôbec nefunguje. Namiesto toho, aby som strácala čas neustálym sebaochraňovaním, som na ňu jednoducho zmenila pohľad.

Bolesť sa pre mňa stala súčasťou rastu. Zistila som, že keď budem príliš chrániť svoje srdce pred zranením, tak nikdy nič poriadne nezakúsi. Je to o intenzite. Ak chceš pochopiť výšku, musíš pochopiť pád. Preto dnes – hoci akokoľvek je to nepríjemné, bolesť vo svojom živote vítam, pripomínam si to pri každom strečingu, každej jóge, vždy keď mi bolesť vtláča do očí slzy.  Som si totiž vedomá, že bez nej nezažijem jej protipól – extázu. A viem, že sú ľudia, ktorí si vystačia s jednou neutrálnou rovinkou, v ktorej niet ani prekérných bolestí, ani šialených extáz, ale mňa zaujíma iná vec : ako potom zistím kam až dosiahnú moje hranice ?

Prítomnosť – alebo ako sa leštia opracované diamanty

V ten iný deň, v prítomnosti tentokrát v Indonézii, po meditácii, som sa rýchlo otriasla a nedovolila si, aby mi táto ranná trpká spomienková udalosť zobrala radosť z nového dňa. Stretla som sa s jedným indonézskym kamarátom a i jemu pár rokov dozadu umrel otec. Povedala som mu o ráne a o tom ako nemôžem prestať hľadať svojho ocka vo všetkom živom a on mi na to povedal : ,, Sám som to cítil rovnako, ale potom som si uvedomil, že nemusím nič hľadať. Sama budeš vždy pokračovaním svojho otca i mamy. Oni sú v Tebe obaja a navždy budú. Nemusíš ich preto hľadať, stačí si ich v sebe uvedomiť.,, Vnútorne som si zatlieskala, potešila sa a pokračovala ďalej. Ten deň som mala viacero stretnutí a zakončila som ho jednou umeleckou výstavou. Neuveríte – zázraky sa dejú a Gepeto má naozaj silou svojej túžby moc oživiť svojho dreveného syna!!!!

Umelecká výstava –  Jogja National Museum – National commitee for art purification

Začalo to divne. Zobrali nám preukazy. Predostreli ideu, že pri vstupe do múzea najsamprv musíme prejsť procesom purifikácie. Očistia nám oči a uši ako analógiu toho, ako funguje umenie pre spoločnosť a teda že ju očisťuje od špiny s ktorou sa konfrontuje.  Vnímajúc tak umenie ako zrkadlo  – odraz diania v spoločenskej sfére, reflexiu politickej i sociálnej scény, poskytujúc podnety k zamysleniu a výzvu k zmene či akejsi verejnej očiste.

Ocitli sme sa za nejakou plachtou, kde nám skutočne mentolovými kvapkami vyčistili uši a oči. Museli sme zarecitovať jednu báseň pod názvom ,,Khatulistiwa,, – čo v preklade znamená život na úrovni rovníka. Celá výstava bola o komparácii dvoch odlišných miest sveta, ktoré spájalo jediné a teda to, že obe sa nachádzajú na úrovni rovníka. Autor reflektoval ako sa bežný život  na oboch, zdanlivo odlišných miestach, príliš vo svojich základných rysoch neodlišuje. Porovnával konkrétne Indonéziu a Africkú Nigériu.

No a potom to prišlo. Stojím si v tej miestnosti. A v nej vám je kopec zvláštnych obrazov, ktoré vystihujú  zhruba túto podstatu : ,, Everything in the world comes into existence in response to causes and conditions. Nothing can exist in absolute independence of other things or arise of its own accord,,.  ( Všetko v tomto svete existuje vďaka zákonu príčiny a dôsledku. Nič nemôže existovať v absolútnej nezávislosti na ostatných veciach a vznikať iba na základe seba samého. )

V princípe chcel autor svojou výstavou povedať, ako sme odrazom a pokračovaním svojich predkov, akoby predĺženým vláknom toho čím boli oni. Jeho fotografie znázorňujú jeho obraz a za ním aplikované akoby tiene vlastných predkov. ,, Change as a constant variable is inevitable in every man´s life. The earlier is realization, the better.,, Zmena je konštantná premenná, nevyhnutná v živote každého z nás a čím skôr si to uvedomíme tým lepšie. ,,Right there, in the history of my family; my dad´s history and my maternal uncle’s reality I saw my own reflection,,. Práve tam, v histórii mojej rodiny, histórii môjho otca a strýka z maminej strany, som uvidel odraz seba. ,, Development is a dual  process : the old is destroyed and replaced by something new, which establish itself in life not simply by freely evolving its own potential but in conflict with the old.,,  Vývoj je duálny proces : staré sa rúca a nahrádza novým, ktoré sa zreáľňuje nijako inak, než slobodnou manifestáciou vlastného potenciálu v konflikte zo starým,,.

IMG_20151113_185939

Možno podané trochu filozoficky, kostrbato, umelecky. V tom najjednoduchšom ponímaní podstaty, si skúsme povedať nejakú simplexnú metaforu, iba pre istotu- či si rozumieme :

Máme tri poháre. V jednom je čistá voda, v druhom sirup. Tretí je zlúčeninou vody a sirupu – čiže sirupová voda. Už to teda nie je čistá voda. Ani čistý sirup, ale sirupová voda – ktorá má kvality vody i sirupu, nuž zároveň je svojím spôsobom jedinečnou samostatnou tekutinou. Táto sirupová voda potvrdzuje teóriu o synergickom efetke, kedy jedna plus jedna sa rovná tri a dve látky tak vytvárajú kvalitu celkom odlišnej, samostatnej – tretej. 

Podobne i my, nesieme si v sebe matku i otca, ale zároveň sa formujeme na vlastnej ceste a stávame sa tak jedinečnými. Snažíme sa naplniť vlastný potenciál, ktorý môže, ale nie nevyhnutne musí – byť zhlukom potenciálu našich najbližších predkov. Hovorím aj o iných relatívach, než iba o rodičoch.

Kdesi som čítala, že ústrednou témou nášho vlastného života bude prekonanie, alebo odpoveď na zhluk ústredných tém, ktorými sa zaoberali naši vlastný rodičia. Niečo čo vyznávali, prípadne to bola ich zásadná životná otázka. Ich potomkovia vo svojich génoch nesú tie isté, alebo minimálne podobné otázky, ale sú predĺžením ich životov.  Takže majú šancu nachádzať svoje odpovede skrz svoje potomstvá, ak  to náhodou za jeden krátky ľudský život nestihli a tak sa to reťazí a reťazí.  Všetko je tým pádom spolu poprepájané ako taká obrovská sieť pavučiny.

Som minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Som okamih. Som prázdno v hlave jednej obyčajnej ryby, čo si na mopede brázdi šíre vody oceánu.

Uznanie

Od koho ho čakáme najviac ??? Od koho nás najviac poteší ???  Prečo nám ho vlastne tak veľmi treba?

Neviem či som vám spomínala. Máme v Homestayi novú recepčnú. Volá sa Debbie. Predtým to bola Emi. Tieto dve osoby sa od seba výrazne líšili : desaťročným vekovým rozdielom, konfekčnými veľkosťami, oholenými nohami a výškou IQ. S devätnástkou Debbie, som si hneď sadla. Možno preto, lebo mi pripomína rozprávkovú Pocahontas a má normálnejšie reakcie, čo je výrazné plus – dá sa s ňou viesť aj normálna konverzácia. Hoci –  ( všetko sa tak veľmi rýchlo mení ) dnes ráno som mala napríklad chuť jej vyoperovať mozog, lebo tie chrústy sú tu už aj tak dosť hladné a myslím, že by to bez neho ani nebol tak markantný rozdiel….( odpusť mi Bože, ale ja tak nemám trpezlivosť s ťažkopádnymi ľuďmi. )

Jedného dňa, som vám prišla domov a našla som ju s opuchnutými očami. Myslela som, že dostala nejakú alergickú reakciu. Cez tie ázijské rákosníčkové očká nemohla vidieť totálne nič. Prisahám, akoby mala miesto buliev dve golfové guličky. Pýtam sa jej teda, čo sa pre Boha živého stalo. Lámanou indonézštino – angličtinou mi odpovedá, ako jej otec napísal smsku, že je na ňu hrdý, že je silná žena a že ju bude v jej rozhodnutí podporovať, on aj mamka. Vraj sa od dojatia rozplakala.  Bože – v duchu len tak pre seba si hovorím – keby som ja dostala takú smsku, tak ma nájdete roztečenú ako mláku čokoládky na zemi. Nuž toho šťastia ja som nemala, ale zato o to viac ma potešilo, že môžem byť svedkom iného.

Pekne po poriadku. Recepčnou homestayia v Indonézii znamená byť 24/7 zavretý na jednom mieste. Ako vtáčik v zlatej klietke. S Debbie som sa zblížila tak, že začali sme sa lámanou angličtinou – indonéštinou, za pomoci ,,google translátora,, dorozumievať a trošku som do nej začala vŕtať, že prečo  tu kvasí, že je aj celkom pekná a prečo vlastne nešla na vysokú školu, čím by chcela byť a podobne.

Realita indonézskych žien je taká, že sú nesmierne submisívne, neaktívne, závislé a nič neurobia samé od seba. Samozrejme nie všetky. Isto existujú výnimky. Odpovedala, že chce byť psychologičkou. Ja, že a čo si preto urobila ? Vraj sa pokúšala o štipendium, ale nevyšlo to. V Indonézii neexistuje sociálny systém dávok. Všetci mladí tu dobrovoľne pracujú a časť svojho príjmu bez mihnutia oka odvádzajú svojím rodičom. Takže ak sú rodičia starí, tak sa mladí, spravidla prvorodený syn, alebo dcéra musia o nich postarať.

Potom čo som sa to dozvedela, som sa pýtala majiteľky homestayia, či existuje nejaký spôsob, ako sa deti zo sociálne slabšej rodiny vedia dostať na vysokú školu. Lebo ešte aj to je celkom zaujímavý bonus, že za vzdelanie sa tu platí. (Pre predstavu, štúdium jedného semestra na fakulte informačných technológií tu stojí : 9 miliónov, medicíny 30 miliónov. Priemerný mesačný príjem sa tu hýbe od 500.000  IDR do dvoch miliónov a to čo stojí jeden semester medicíny, je suma za spoločný menovateľ primárného sna každého moslima : zobrať svojich rodičov na púť do mekky. ) Vôbec nie je samozrejmosťou tu mať vzdelanie, ako u nás. Mnohokrát jedinou cestou sú variétne vládne programy či štipendiá.

Majiteľka zjavne nebola nadšená mojou snahou pomôcť Debbie a potom, čo som jej takmer podpálila homestay, omylom rozšírila po dedine, že mám v izbe ducha  ( inak som ,,fuCkt,, dobrá v šírení reklamy, ak si ma chcete najať beriem sto euro na hodinu. Aspoň som nám tak zabezpečila, že tu žijeme iba dve Slovenky. Vlastne tri. Aj  s mojím zatiaľ bezpohlavným Duchom a len sám Boh zná odkiaľ je.) A teraz jej idem spôsobiť ďalšiu komplikáciu a obrať ju o recepčnú. Tak sa k téme pre istotu nevyjadrovala ( a svoje konexie v oblasti, nakoľko sama je psychologičkou na miestnej univerzite) sa ani náhodou neunúvala využiť. Jej je to v podstate totálne jedno, že to pekné decko sa tu nudí a je tu v jednom kuse zavreté, fotí si selfíčka a chatuje polovicu dňa na facebooku.

Tak som sa nasrala ! Rozhodla som sa, že skúsim urobiť aspoň niečo málo. Šla som do našej knižnice a vypožičala jej knihu v indonézštine : The magic of big thinking , Šarlátové písmeno a Cosmopolitan. O dva týždne plánujem Murphyho angličtinu.

Spravila som nateraz čo sa dalo a chcela som vidieť čo to spraví. Od toho momentu som ju videla iba čítať. Čítať – dokonca nahlas. Nosila mi vytlačené materiály na psychológiu, hlásila ako sa zmierila po dvoch rokoch s nejakou kamarátkou a podobne. Vrcholom bolo, že oznámila rodine, že sa chce opätovne pokúsiť o štipendium.

Píšem to nie pre vlastnú glorifkáciu, ale neprišlo mi momentálne na rozum nič lepšie, ako tento príklad, ktorý sa odohral pred mojimi vlastnými očami.

Ako nám obyčajné uznanie rodičov mení život. Ako nás nakopne. Ako nám dodá zmysel. Ako nám pomáha realizovať vlastný potenciál. Ako nám dáva síl lámať to staré, čo nám odovzdali predkovia. Stačí tak málo a náš svet rozkvitne do puku.

Starý svet motivoval zhadzovaním, kritikou, porovnávaním. Sama som bola obeťou motivácie tohto kalibra. Nikdy to na mňa nefungovalo. Ak mi otec povedal, že to nezvládnem, tak som nezvládla a prílišná snaha o jeho uznanie či strach zo zlyhania, ma dostávali až do nezdravého stresu. To som ja. Fungujem takto. Na niekoho možno platí opak a bude si radšej dokazovať. Ja som to odjakživa vnímala inak. Teraz v dospelosti vidím rozdiel medzi tým ako fungujú podporované deti a ako fungujú tie kritizované. Kde majú mierku sebavedomia tí a kde tamtí. A je to veru smutne markantný rozdiel. ( Všimla som si to najmä u tých, čo majú potrebu niečo svetu dokázať, spravidla ich rodičia im nikdy nedali pocit, že sú dosť dobrí. Tí, ktorým rodičia takmer pri každých narodeninách vykresľujú príbeh o tom, že ich narodenie bolo niečo ako druhý príchod mesiáša, sú spravidla spokojné, vyrovnané tipy, vedomé si vlastnej hodnoty . Zas pravdou je, že o o koľko by sme prišli umeleckých klenotov, ak by sme tu mali iba spokojné vykvasené typy bez rozorvaných duší ).

Keď som na svojej hodine angličtiny vymyslela moslimským študentom hru (prezradím vám škaredé tajomstvo, ja som si nikdy nič na tie hodiny nepripravila, všetko sa rodí v okamihu keď ich vidím ). – milujem hry, spontánnosť, inšpiráciu skrz intuícu. Som a navždy asi budem večné dieťa po svojej mamke ) začala som asi takto – v prvom rade  som im pustila svoju hudbu,  ktorú milujem, s úmyslom aby sme sa obe strany cítili konfortne, z lavíc som ich usadila do kruhu, poprosila ich aby ma nevnímali ako autoritu, ale ako niekoho s kým si práve vyšli do mesta na kávu, že ich nemienim hodnotiť, ani posudzovať, ani vyvolávať medzi nimi súťaživosť, ide iba o čistú, jednoduchú hru s nácvikom angličtiny. Mali mne a svojím spolužiakom predstaviť svoju rodinu. Dala som im do ruky akože ,,čarovné pero,,, ktoré vždy po dokončení mali odovzdať spolužiakovi, ktorého si sami vyberú ( mali s tým inak dosť zábavy, ale neokrikovala som ich aby stíchli, iba som ich pozorovala a ak smiech lieči tak som vďaka nim práve zapila tabletku ) a potom som im povedala : ,,Toto pero – je plné príbehov o vašej rodine, blízkych – ľudí ktorých nadovšetko ľúbite, teraz si ho budeme podávať do kruhu a každý z vás povie požehnanie, alebo čo si želá pre svojich milovaných. A hádajte čo si priali… Okrem iného, že to bola ďalšia magická chvíľa, ktorej som mala tú česť byť svedkom, v pozadí hudba z môjho telefónu ,, True colours,, posvätná atmosféra na nezaplatenie –   : ,, Želám si zdravie a šťastie pre mojich rodičov a želám si  aby na mňa boli jedného dňa hrdí,,. 

Mimochodom, čo sa týka Indonézie a pocitu docenia. Spomínate si na tých dobrovoľníkov na semafore, o ktorých som písala v jednom blogu? Tým, že Indonézanov je tu tak veľa, je dosť náročné sa tu zamestnať. Jáva je najviac zahusteným ostrovom zo všetkých niekoľko tisícov indonézskych ostrovov. V niektorých inštitúciách je na jednu triviálnu funkciu prijatých aj zo päť zamestnancov, pretože inak to nejde. ( Ako napríklad na našej škole, si sedí na bráne pravidelne päť zamestnancov. Neviem čo strážia, čo chránia, ale sedia celkom pekne a aj to ležanie im ide na jednotku ). Musia nejako živiť rodiny a pokiaľ sa dá vytvoriť hoci aj fiktívne pracovné miesto a zamestnanec v princípe ani nemá čo na práci, tak mu ho poskytnú. No a takí, čo nemajú pracovné miesto, si ho spravidla samy vytvoria. Stoja a navigujú celý deň v tom smogu premávku. Zadarmo ! Sem tam im ktosi – čosi dá, ale nie sú platení štátom ani nikým iným. Kde majú oni potrebu po uznaní a kto im ho dá ? Toto je v mojom ponímaní sila. Toho,  otvorene by som ja schopná nebola!

Na záver – možno aj vy ste sa uznania od svojich rodičov nedočkali. Možno celý život stúpate po kariérnom rebríčku a práve kvôli tomu sa ani neviete zastaviť. Idete už len na zotrvačnosť. Možno ste už aj vyhoreli. Ste totálne vyčerpaní, ale stále vás niečo poháňa vpred a nedovolí vám si vydýchnuť. Nemáte odvahu  ani silu s tým všetkým tresnúť, vzdať sa, odísť zo stabilného zamestnania, povedať im to do očí a na rovinu, že ste proste homosexuál, lebo by ste ich  čo ??? ( príklad len )

 S K L A M A L I ! 

Lenže čo ak ich sklamete práve tým, že ostanete žiť v ich tieni ? Uväznení v starých vzorcoch, ktoré vám odovzdali. Sklamete ich, ak sa ani len nepokúsite zlomiť ich vlastnú obmedzenosť.. Možno budú protestovať, odpoja sa nachvíľu, budú robiť cirkusy, nasmerujú do vás jedovaté, zraňujúce slová – to je ich rola. To sa musí udiať. To je konflikt nového a starého sveta, nevyhnutný artefakt zmeny, evolúcie i  vývoja ! Správny majster, chce vytrénovať zo svojho žiaka, lepšieho majstra než je on sám.

Budúcnosť – alebo, ako sa leskne vyleštený diamant

Nedostalo sa Ti uznania ? Tak si ho daj sám/a. Som na seba svojím spôsobom primerane hrdá ! Nie na to čo som dosiahla, veď som nič v podstate nedosiahla, ale na to, že  som vždy väčšinou počúvala svoje srdce a nie hlavu. ( Moji blízky už vedia, že nemá zmysel mi dohovárať, hádať sa s o mnou, že  niekedy im neostáva nič iné iba ma podporiť, lebo keď si niečo vezmem do hlavy, nedá sa ma zastaviť ).

Na to, že sa postupne učím ako ich dostať do rovnováhy. Na okamihy, ktoré som zažila, na stretnutia s ľuďmi, ktoré mi zmenili pohľad na svet, na sklamania, očistné slzy, na okamihy, keď som prišla so sklonenou hlavou a tíško preniesla : ,,Áno mali ste pravdu, ale ja som to musela zažiť aby som vedela,,… a na miesta ktoré som videla, práve tak vďaka svojej tvrdohlavosti i neskrotnej povahe -odvahe.

 Na tie moje vysnívané havajské noci, kedy som vyčerpaná prichádzala po práci z reštaurácie a stiahla Tonyho–  ( bol presne vo veku, kedy som naposledy videla ocka ) za ruku, dole k sebe, aby si so mnou sadol do stredu prázdnej asfaltovej cesty, otvoril víno a zapálil cigu – hoci sám nefajčil. Opreli sme sa vzájomne o chrbty a pozorovali spoločne tú najkrajšiu nočnú oblohu na svete.

Nazval ma jednorožcom a povedal, že keby bol mojím otcom, tak by bol na mňa nesmierne hrdý. A to mi stačilo !!! ( Môžu niekedy mŕtvi hovoriť ústami živých ? Neviem ako vo vašom – ale v mojom svete môžu 😀 )

TOTO JE POVINNÉ ZAVIESŤ NA KAŽDEJ ŠKOLE

facebook-icon